Vankúšiky ich prstov sa kĺzali po tele toho druhého.
Upokojovalo ich to. Ona v jeho náručí zaspala prvá. On si ešte v šere prezeral obrysy jej tela.
V izbe vládlo ticho, prerušované len jej pokojným dychom. Hlavu mala opretú o jeho rameno. V spánku pôsobila inak než počas večera.
Zmizla z nej hravosť, otázky aj všetka odvaha, ktorou ho celý večer odzbrojovala.
Zostala len pokojná žena, ktorá sa konečne prestala brániť únave. Pozoroval jemné obrysy jej tváre v šere. Premýšľal, či je to film, alebo skutočnosť.
Filmy bývajú jednoduchšie. V nich človek vie, čo bude nasledovať.
Natiahol ruku a veľmi opatrne jej odhrnul prameň vlasov z líca, aby ju nezobudil. Potom sa pousmial sám pre seba. Ešte pred dvadsiatimi štyrmi hodinami netušil, že bude ležať vedľa nej a premýšľať nad tým, ako je možné, že niekto dokáže priniesť do života toľko pokoja a zároveň toľko života.
To, čo ho prekvapovalo, bolo niečo iné. Cítil sa pri nej zvláštne doma. Pomaly zavrel oči. Jej dych sa pravidelne dvíhal a klesal pri jeho hrudi. A tesne predtým, než ho premohol spánok, mu v hlave prešla posledná myšlienka: Čo sa to vlastne deje?
Zavrel oči. V hlave sa mu premietali útržky z večera. Jej smiech. Spôsob, akým sa na neho pozerala, keď si myslela, že sa nepozerá. Jej zvedavosť. Jej odvaha. Aj jej strach. A potom ten zvláštny pocit, ktorý sa objavil niekde medzi prvou vetou a posledným objatím.
Akoby sa poznali dlhšie než jeden večer. Akoby medzi nimi existoval jazyk, ktorý sa nemuseli učiť. Pomaly vydýchol a pomyslel si: „Možno sa nestalo nič výnimočné.“
Tá myšlienka ho takmer rozosmiala. Lebo vedel, že to nie je pravda. Niečo výnimočné sa stalo.
Pomyslel si: „Neviem, čo sa stalo, a je mi to jedno.“ Zavrel oči a oddal sa spánku.
Keď sa cez závesy začalo predierať prvé ranné svetlo, otvorila oči ako prvá. Otočila hlavu. On ešte spal.
V spánku vyzeral mladší a menej neporaziteľne. Nadvihla sa a oprela sa o lakeť. Usmievala sa keď sa naňho pozerala.
On akoby cítil, že sa na neho pozerá. O pár sekúnd otvoril oči. Najprv pomaly. Potom ju zbadal. A usmial sa. Ten úsmev bol úplne iný než všetky včerajšie. Nebola v ňom žiadna hra. Ani zvádzanie. Len radosť.
Povedal: „Dobré ráno.“
Ona tiež popriala „dobré ráno“.
Chvíľu sa len pozerali do očí. A potom sa obaja naraz rozosmiali.
On: „Čo?“
Ona: „Nič.“
On: „Tak prečo sa smeješ?“
Ona pokrútila hlavou: „Lebo ešte včera ráno som netušila, že dnes ráno tu budem strapatá, bez make-upu a bez pyžama.“
On sa zasmial.
On: „To sme dvaja.“
Ona povedala: „Potrebujem si dať sprchu. Je to OK?“
On sa na ňu pozrel, akoby ho tá otázka pobavila. On: „Samozrejme, že je to v poriadku.“
Pomaly sa posadila na okraj postele a prehrabla si vlasy. Na chvíľu sa otočila späť k nemu.
Povedala: „Myslím, že dnes najviac milujem sprchu.”
Otázka zaznela ľahko, takmer žartovne, ale obaja vedeli, že za ňou je niečo viac.
Vstala a zamierila ku dverám. Tesne pred nimi sa však zastavila: „Keď vyjdem zo sprchy, budem mať ešte viac otázok ako včera,“ povedala.
On sa zasmial a povedal: „Myslím, že budem mať na teba otázky v sprche.“
Obaja sa začali smiať. On vstal a s úsmevom k nej kráčal. Ona povedala: „Myslím, že mi ideš iba otvoriť dvere a vrátiš sa do postele.“
Obaja sa začali smiať. On povedal: „Myslím, že posteľ už toho zažila dosť…”
Usmiala sa, objala ho a dala mu bozk. Jej prsia sa dotkli jeho hrude a on si ju pritiahol bližšie. Povedal: „Asi o dve hodiny musím vyriešiť pracovné záležitosti. Ale teraz tečie náš čas.”
…pokračovanie…