Zaklopala na jeho dvere.
Srdce jej bilo ako zvon.
Na okamih zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Sama nevedela, ktorá časť v nej tu vlastne stojí. Tá opatrná žena, ktorá si ešte včera kládla tisíc otázok? Alebo tá druhá odvážnejšia, hravejšia, ktorá sa rozhodla aspoň na chvíľu prestať všetko kontrolovať?
Usmiala sa. Cítila sa trochu ako pobehlica. Ako šťastná pobehlica.
Dvere sa otvorili. Stál v nich on. Chvíľu nepovedal nič.
Len sa na ňu pozrel tým pohľadom, ktorý už poznala. Potom sa mu na tvári objavil úsmev. Napätie v jej hrudi trochu povolilo.
Vošla dnu.
A keď za ňou zavrel dvere, obaja sa na seba…
Toto bolo stretnutie bez scenára. Bozkávali sa a zároveň kráčali do obývačky a ani jeden sa nechcel úplne odtrhnúť od toho druhého. Na chvíľu sa jej pozrel do očí a povedal: ”Neviem dostať z hlavy tvoju poslednú správu.”
Usmiala sa a pobozkala ho na krk:”Ja neviem z hlavy dostať tvoju vôňu”-povedala.
“Cítiš to stále?”-opýtal sa.
“Čo presne myslíš?”-spýtala sa pobavene.
“Ten magnet”-povedal.
Obom sa zrýchlil dych a počuli svoje srdce. Načo strácať čas. Aj tak ich magnet ťahal k sebe silnejšie ako bola ich slobodná vôľa.
Ich bozkávanie bolo ako z filmu. Tak vášnivé! Cítili to obaja. On sa na štyri sekundy odtiahol, aby si rýchlo vyzliekol tričko a hneď sa vrátil k jej perám.
Kto vymyslel košeľu?- pomyslel si keď premýšľal ako jej ju čo najrýchlejšie vyzliecť.
Povolila prvé gombíky, pretiahla ju cez hlavu a hodila ju na zem.
Jeho pohľad na chvíľu spočinul na košeli pohodenej na zemi a potom sa vrátil k nej.
Obaja sa zasmiali. On jej položil ruky okolo pása a na okamih sa zastavil, potom si ju pritiahol k sebe a povedal: ”Obávam sa, že sa mi to vymkne z kontroly.”
Ona sa usmiala a povedala:”Stále na to čakám.” Uprene mu pozerala do očí. Vnímal to ako výzvu a ako provokáciu. Zrýchlil sa mu dych. Toto bol ten okamih, keď sa prepne kladka…
“Prečo sa ženy boja očného kontaktu keď je to tak vzrušujúce? Ako to ona robí?” – pomyslel si.
Akoby sa rozhodol, že tentoraz nebude bojovať ani so sebou, ani s tým, čo medzi nimi vzniklo. Chcel ju, jej telo, jej vôňu, jej dušu. A nehanbil sa to priznať. Prečo si ľudia nevedia priznať tieto veci? Čoho sa boja? Boja sa pravdy, že by mohli cítiť to, čo predtým ešte nie?
Nikto nemusel nikoho nikam smerovať ani nič hovoriť.
Obaja vedeli, kde je posteľ.
Ich telá sa k sebe pritúlili a objali sa v pohybe, ktorý pripomínal dva hady z dávnych učení — nie ako boj, ale ako symbol dvoch energií, ktoré sa stretli a navzájom spoznali.
On jej zašepkal: „Tak toto je ten moment, keď čas zase prestal existovať.”
Usmiala sa.
Tak veľmi si chutili! Sliny v ústach nikdy neklamú, ak máte na niečo chuť. Rovnako neklamú ani časti tela, ktoré majú schopnosť milovať sa.
Ona ho pozvala a on vošiel. Ona sa poddala a on ju našiel. On začal tempo a ona ho nasledovala. A absolútne sa nehanbila za svoj chtíč a za svoju chuť. Tento “pokrm” nebol škodlivý. Bol pre jej dušu vyživujúci. Tá sila “chcenia” bola šialená! Je to ako keď si vychutnávate jedlo, na ktoré Vám tečú sliny.
Jej lono tieklo tiež. Čo ešte treba k tomu dodať? Cítila, ako v nej narastá energia a prebúdza sa prastará sila. Nemala čas premýšľať nad dychom ani pohybmi, o ktorých učitelia hovoria. Buď príliš premýšľate, alebo si to užívate.
V tejto chvíli by mali zmiznúť všetci učitelia, ktorých hlasy máte v hlave. Tu sa stretli dvaja najdôležitejší učitelia vo vás.
Ona počúvala svoje telo. Ak ho chcela cítiť viac, urobila to a ruky oprela o jeho zadok a pritlačila si ho k sebe.
Ak chcela viac, vymenila sa a ona bola tá, ktorá určovala tempo.
Ak chcela úplné splynutie, otvorila panvu tak ako ona chcela a vymazala z hlavy vetu svojich predchodkýň o tom, že “rozťahuje nohy.”
A ako inak má prijať muža, ktorý ju tak priťahuje, vzrušuje a vie priviesť k orgazmu?”
Dovolila mu to.
A keď obaja spokojní aj unavení navzájom ležali vo svojom objatí a obaja vedeli, že sa musia vrátiť do práce, vedeli, že to stálo za to.
Že sú ako osy. Natankovali energiu z dozretého plodu a letia ďalej.
Alebo sú ako osi? Až potom si spomenula na múdrosť od svojej učiteľky o “osi stretávania sa.”
…pokračovanie…