Vyslovená túžba (18)

Znova sa stretli v kuchyni.

On urobil kávu. Povedal: „Káva doma je dôkaz, že stále žijeme normálny život.“

Ona sa zasmiala a dodala: „Ty si normálny a to je dôležité.”

Stáli vedľa seba pri kuchynskej linke, už oblečení do bežného rána a smiali sa.

Ona si zobrala šálku a chvíľu ju len tak držala v dlaniach, akoby potrebovala teplo nielen cítiť.

On sa oprel o kuchynskú linku, pozoroval ju a povedal: „Premýšľaš.“

Ona sa jemne usmiala bez toho, aby zdvihla pohľad a povedala: „Vždy ráno premýšľam. Len prvýkrát nemám pocit, že to musím hneď vyriešiť.“

Chvíľu pili kávu bez slov. Ticho medzi nimi už nebolo plné otázok, ale pohľadov a úsmevov.

Keď dopili kávu, ona vstala prvá a povedala: „Musím sa ísť pripraviť a ísť.“

On povedal: „Ja tiež.“

Dodala: „Ostaneme v kontakte?”

On sa na ňu pozrel, akoby ho tá otázka potešila jednoduchosťou.
Usmial sa: „Áno. Ostaneme v kontakte.“

Chvíľu sa na seba len pozerali. A potom sa ona jemne natiahla a dala mu rýchly, mäkký bozk na líce a povedala: ”Tak zatiaľ.“

Na chvíľu zastala, akoby ju niečo napadlo. Vytiahla pero z kabelky, napísala svoje číslo na jeho ruku, a povedala:”Keď sa nebudeš vedieť v práci sústrediť, napíš mi.”

On si ju chvíľu premeral, pobavene aj ticho, dojatý tou jednoduchosťou.

Pobavene povedal: „A čo ak sa nebudem vedieť sústrediť celý deň?”

Ona sa zasmiala: „Tak to budeš mať veľmi produktívny deň v písaní správ.“
Bol to skvelý okamih. Žiadne napätie, proste autentičnosť.

On zavrel dlaň, akoby si to číslo chcel uložiť nielen na ruku, ale aj niekde hlbšie.
Povedal: „Dobre. Napíšem.“

Usmiala sa, poslala mu letmo bozk a zatvorila za sebou dvere. Vošla do výťahu a usmievala sa. Telefón jej zavibroval. Vybrala ho z kabelky. Prišla prijatá správa.
„Neviem sa sústrediť…“

Rozosmiala sa a pokrútila hlavou. Odpísala: „To netrvalo dlho…“
Výťah pomaly klesal. Pípla nová správa.
„Skúšam, či si mi nedala falošné číslo.“

Ona odpísala: „A ak by bolo falošné?“
Prišla nová správa od neho.
„Premýšlal by som, či celá noc nebola podvod.“

Ona sa usmiala a odpísala: „To by bol zbytočne komplikovaný plán odo mňa. Dôverujem vesmíru a jeho plánu.“
Prišla ďalšia správa od neho: „Usmievam sa na telefón ako blázon.“
Ona odpísala: „Tak to sme dvaja blázni.“

Kráčala mestom a usmievala sa. Sama tomu nechápala. Ak by jej niekto povedal, že toto zažije, vysmiala by ho. Cítila sa ako vo filme. Dookola si prehrávala celé rozhovory v hlave. Keby len rozhovory — prehrávala si celú noc. Všetky dotyky, jeho dych aj bozky.

Najradšej by sa otočila a vrátila. Pozrela sa na telefón. Žiadna správa. Prišla do svojej kancelárie a otvorila notebook. Nevedela sa sústrediť. Zasmiala sa pri myšlienke, že on je na tom asi rovnako. Prešlo asi desať minút. Telefón jej zavibroval. Pípla správa od neho.
„Otvoril som tri e-maily. Neprečítal som ani jeden.“

Ona sa začala veľmi smiať. Odpísala: „Takže som mala pravdu.“
Odpísal: „Rád si zvyknem na tvoje pravdy.“

Ona premýšľala, čo odpíše. Bola odvážna, ale zaváhala. Napísala správu a potom ju zmazala. On videl, že píše. Správa však neprichádzala. Pípla jeho správa: „Nepremýšľaj. Pošli mi tú správu, ktorú opakovane mažeš.“

Ona sa začala schuti smiať. Odpísala: „Rada si zvyknem na tvoju kávu.“

Pípla nová správa od neho: „To je všetko?“

Opäť jej zatlačil na slabinu. Mala skvelé myšlienky a odvážne slová, ale hanbila sa ich pustiť naplno. Odpísala: „Mám problém…“

Pípla správa od neho: „Aký?“

Ona vedela, že toto je okamih, ktorý to môže vystreliť alebo pokaziť. Bojovala sama so sebou. Rozhodla sa napísať to priamo: „Rada si zvyknem na tvoje dotyky, na to, ako ma vieš držať v náručí, aj na to, ako si dáme ráno sprchu.“

Pípla správa od neho: „To je všetko?“

Cítila, ako dráždi jej časť, ktorá chcela byť videná a odvážna. Obávala sa, že to pokazí. Príliš premýšľala. Najradšej by mu napísala, že si veľmi rada zvykne na pohyby jeho tela, keď zapadnú do seba ako dve puzzle. Lenže ona to chcela napísať inak — živočíšnejšie. Napísala správu a odoslala ju.
On sa pozrel na displej svojho telefónu, prečítal si ju a nadvihol obočie.

Odpísal: „Beriem si deň voľna, o dvadsať minút som doma. Posielam ti súradnice. Nechcem, aby si si odvykla. Príď.“

Stále sa usmieval. V jej správe totiž stálo: „Rada si zvyknem na to, ako to vieš urobiť iba ty…“