Premýšlala, čo odpovie. Po chvíli povedala: „Vieš… nemám teraz na sebe tie svoje ‚svaly‘. Rada by som si ju ešte nechala.”
On mierne nadvihol obočie: „Svaly?“
Povedala: „Áno, to telo… ktoré si človek oblieka, aby vyzeral dobre zvonku.“
Chvíľu ju len ticho pozoroval. Potom sa jemne usmial a povedal: „Keď začneš, trvá to určitý čas. Nedá sa to kúpiť zo dňa na deň. A my sme ani jeden neboli na toto pripravení. Nevedeli sme, že sa stretneme. Alebo si plánovala naše stretnutie po nejakej „challenge“?
Jeho slová ju pobavili a jemne zasiahli. Vnímala to ako veľmi vyzreté. Zašepkala: „Áno, žiadna príprava.“ Zamyslela sa nahlas: „Vesmír to urobil schválne.”
On sa ticho zasmial a povedal: „To veľa vysvetľuje. Lebo keby si bola pripravená… možno by si tu teraz takto neležala. Možno by si ma odbila tvojou silou.“
Ona sa pobavene zasmiala: „Zdá sa, že ty si sa pripravoval a stihol si obliecť svoje svaly. Čo je skvelé, pretože keď nebudem mať silu vyzliecť si tvoju košeľu, ty mi s tým pomôžeš.“
Toto bol vzrušujúci okamih. Usmial sa a povedal: „Stačí povedať.“
Ona sa naňho pozrela s iskrou v očiach, jej úsmev bol jemne provokatívny, ale stále hravý: „Stačí povedať?“
Naklonila hlavu, akoby si tú vetu chcela ešte raz vychutnať. Dodala: „To znie, akoby si bol pripravený reagovať na každú situáciu.“
Odpovedal: „Nie na každú. Len na tie, ktoré sa javia výnimočné.“
Ona sa naňho pozerala chvíľu dlhšie, akoby si tú vetu nechávala doznieť. Potom sa jemne usmiala a priblížila sa k nemu tak, že medzi nimi zostal len náznak priestoru. Nevedela odolať jeho perám. Počas toho, ako ich ochutnávala, zašepkala: „Výnimočné?“
Cítil jej dych na svojich perách. Neuhol. Ostal v tom okamihu s ňou. Povedal: „Áno… výnimočné.“
Neponáhľal sa odpovedať slovami. Namiesto toho sa k nej o kúsok priblížil a nechal ten význam doznieť v dotyku. Keď sa ich pery znovu stretli, bolo to ešte pomalšie než predtým — akoby si ten moment obaja viac uvedomovali. Medzi dotykmi jemne zašepkal: „Chcem od teba počuť niečo výnimočné.“
„Výnimočné… znamená pre teba čo?“ – spýtala sa.
„Niečo, čo si zapamätám. Niečo čo nepovie nikto iný, iba ty.”-povedal.
Ona sa jemne usmiala, prstami sa dotkla jeho hrude, nadvihla sa a oprela sa o lakeť. Povedala: „Tak dobre… počuj teda… Chcem, aby každý náš dotyk, každý pohľad a každý bozk bol ako tajný príbeh… príbeh o košeli, ktorú požičiaš iba mne.“
Ich pohyby sa zosychronizovali a pery sa znovu dotkli. Zašepkal: „To je… výnimočné. Pokračuj.“
Ona sa usmiala, pomaly zavrela oči a nechala ten moment doznieť do nevyspytateľnej intimity, ktorá sa zrodila medzi nimi. Bol to okamih, akoby všetko ostatné prestalo existovať. Rozprávala o tom, čo videla vo svojej vízii: „Košeľa, ktorá nasala môj parfém, má od dnes meno. Aké meno by si jej dal?“
“Myslím, že by sa mala volať prvý dotyk”-povedal.
„Dobre. Takže ti bude pripomínať prvý dotyk. Ale ktorý konkrétne myslíš?“ – pobavene sa usmiala.
“Všetky, ktoré dnes zažijem. Pretože mi bude pripomínať pocit, ktorý pri tebe mám”-povedal.
„Neverím,“ začala sa smiať.
„Prečo?“ – zodvihol pobavene obočie.
“Pretože nie je dotyk ako dotyk. Dotyk košele je iný ako dotyk nahého tela”- povedala a priamo sa mu pozerala do očí.
On jej pohľad opätoval bez uhýbania. Jeho úsmev sa prehĺbil, ale zostal pokojný. Povedal: „To máš pravdu…“
“Dobre”-povedala- “Opíš mi dotyk môjho tela cez košeľu. Výber miesta na mojom tele nechám na teba.”
On sa na chvíľu odmlčal, akoby si vyberal nielen miesto… ale aj spôsob, ako to povedať. Jeho ruka sa pomaly zdvihla a veľmi jemne sa dotkla jej rebier veľmi tesne pod jej prsiami.
Povedal:”Tu…je miesto, kde aj cez košeľu cítim silnú vibráciu. A cítim ako sa chveješ, aj keď sa tváriš v pohode.”
“Nie som úplne v pohode. Som nervózna,“ povedala. „Ale aj odvážna”-dodala. “Opíš mi dotyk môjho tela pod košeľou, prosím.“
Pozeral jej priamo do očí. Na pár sekúnd pozrel na miesto, kde sa rozopínajú gombíky, aby jeho ruka mohla prekĺznuť k jej pokožke. Ona zatvorila oči a zhlboka vydýchla. Naklonil sa k nej a zašepkal jej pri uchu: ”Opíš mi, čo cítiš ty…”