Zobral ju na vyhliadku nad mestom. Pozrela sa dole. Svetlá mesta pulzovali.
„Prečo práve tu?“ – spýtala sa.
“Pretože výška mení perspektívu. Problémy sa zdajú menšie a vidíš celý obraz. Vidíš svetlá.”- odpovedal.
„Ako to myslíš?“ – spýtala sa.
Jeho úsmev bol viditeľný aj v tme. Spýtal sa jej, či jej nie je zima, a objal ju. Jeho pohľad smeroval na mesto: „Vieš, každé svetlo znamená, že niekto tam je. Že tam je príbeh. Ako tvoj.” Pomaly sa na ňu pozrel. „Ty si ako lovkyňa hviezd,“ pošepkal.
Ona ho pozorovala a so záujmom sa ticho opýtala: „O čom je príbeh lovkyne hviezd?“
„Príbeh lovkyne hviezd je o tom, že nehľadá to, čo je blízko…“ na chvíľu sa odmlčal. “Ona pozerá hore a hľadá niečo, čo ju presahuje. Je to, ako keď sa pýtaš, kde je tvoja spriaznená duša a či o tebe vie.”
Ona sa naňho pozerala a premýšľala, aký je odvážny, keď hovorí tak priamo. Oprela si hlavu o jeho rameno a povedala: „Hm, lovkyňa, ktorá možno nikdy nechytí vysnívanú hviezdu.“
Premýšľala. Práve sa stala lovkyňou hviezd – obraz, ktorý nebol definitívny ale krásny. Možno to bola metafora. Dal jej bozk na čelo a chvíľu mlčal, akoby hľadal slová, ktoré by nezneli pateticky.
„Lovkyňa hviezd nie je o tom, či chytí hviezdu. Je o tom, že sa nebojí pozerať hore, či si dovolí túžiť po niečom väčšom,“ povedal.
Jemne ju otočil ju k sebe. Otázka visela vo vzduchu.
„A ty… lovkyňa hviezd, po čom väčšom túžiš?“ – spýtal sa a uprene jej pozeral do očí.
Ona neuhla pohľadom, ale ani neodpovedala okamžite. Akoby si sama triedila, čo cíti a či to dokáže pomenovať. Nebolo to flirtovanie ani hra. Bola to otázka, ktorá ju nútila premýšľať – o tom, čo chce, nielen o tom, čo má. Pomaly vyslovila: „Možno túžim po skúsenosti…“ On nadvihol obočie a usmial sa. „Po skúsenosti?“
Pozrela sa dole na mesto, na svetlá a ich príbehy.
Potom sa otočila späť k nemu. Neváhala ale odvážne vyslovila, čo cítila: „Po skúsenosti zapáliť svetlo nášho príbehu.“
„To je odvážne,“ povedal. „A je to dobrý začiatok.“
Ona sa iba usmiala.
On sa na ňu pozrel a ticho a bez váhania vyslovil: „Zapaľuješ vo mne svetlo každým úsmevom a bozkom.“
Ona sa s úsmevom spýtala: „Svetlo?“
On prikývol. Spýtala sa ďalej: „A bozkom?“
Opäť prikývol. Šibalsky sa usmiala a povedala: „Svetlo treba udržiavať.“
Jej pery sa dotkli jeho pier. Chutili si. Nebolo to nič naučené. Ani jeden sa nesnažil, plynulo to samo od seba. Spomenula si, ako staré učenia hovoria, že pri bozku so spriaznenou dušou prebieha duchovná výživa. Že si vtedy duše doslova chutia. Ticho po bozkoch bolo skvelé. Po chvíli sa na ňu pozrel a povedal: ”Môžeme zísť dolu do mesta na drink, ak máš chuť.”
Zamyslela sa a jej pohľad skĺzol dolu k svetlám mesta, ktoré sa rozliehali pod vyhliadkou. Drink by mohol byť príjemný, ale niečo v nej chcelo zachovať jasnosť okamihu. Chcela si pamätať, čo cítila – bez tlmenia alebo rozmazania spomienky. Pozrela sa naňho a povedala: „Chcem si všetko pamätať bez drinku.“ Slová vyslovila pokojne, ale rozhodne. Nebolo v nich odmietnutie jeho spoločnosti, skôr vyjadrenie, že tento moment je pre ňu cenný taký, aký je. On prikývol. Uznal jej voľbu. Povedal: ”Rozumiem.”
Pozrel sa dolu na mesto a zamyslel sa: „Ale nerozumiem, čo všetko si chceš pamätať bez drinku.” “Chcem si pamätať, ako sme tu stáli. Ako sme sa rozprávali. Ako si mi povedal o svetle. Ako sme sa pobozkali…a drink…”-premýšľala… “Drink by to nezmazal”-doplnil ju. ”Zmazal by naše zábrany.”
Bolo to zaujímavé konštatovanie – že alkohol mení stav mysle, uvoľňuje veci, ktoré inak zostávajú pod povrchom. „Áno,“ usmiala sa “chcem čisté spomienky.” Slová vyslovila pokojne, bez váhania. To nebolo jeho odmietnutie a on tomu rozumel. Skôr to bola jasná voľba – že to, čo sa stalo a čo je pred nimi, si chce pamätať jasne.
„Nechcem si ráno klásť otázky, či si veci pamätám správne,“ dodala. „Ráno?“ usmial sa a nadvihol obočie. Chytil ju za slovo. Nechcela vycúvať z toho, čo myslela vážne. “Áno, ráno. Povedal si, že sa sa dnes večer nikam neponáhľaš.”-zakontrovala. On prikývol, akoby uznával jej argument: „Áno, to som povedal.“ Usmial sa s rešpektom k tomu, že sa nenechala vyviesť z rovnováhy a zareagovala. “Premýšľam, či nie je dobré ráno prebudiť sa vedľa seba, namiesto toho stáť tu do rána.”-povedal. Slová viseli vo vzduchu ako otázka – či by blízkosť mohla ísť ďalej, alebo či večer stačí taký, aký je. Ticho premýšľala čo odpovie, aby to nepokazila. Prebudiť sa vedľa niekoho je iná skúsenosť než stáť tu. Ráno prináša iný druh blízkosti.
Pozrela sa naňho „To je túžba alebo návrh?“ Pozeral sa jej priamo do očí a rovnako priamo povedal: „Je to návrh.” Slová vyslovil pokojne, ale bez omáčok. „Návrh mať ťa blízko seba, rozprávať sa a bozkávať tvoje pery až do rána. Je to príležitosť ukradnúť si čas s tebou a spoznať ťa.“ – povedal. Ona si uvedomila váhu tohto návrhu. Nebol to len flirt alebo momentálna hra slov. Bol to návrh blízkosti – bola to možnosť a možnosť nesie so sebou rozhodnutie.
Rozhodovala sa, či si prizná rovnakú túžbu. Rozum býva občas nepriateľom túžby. Pokúšal sa vkladať otázky. Čo ak? Čo to znamená? Čo bude ráno?
Snažila sa nemyslieť. Blízkosť, rozprávanie, bozky do rána – bola to predstava, o ktorej si už predtým dovolila snívať. „Ako môžem tomuto návrhu povedať nie?“ usmiala sa. „Hovorím áno blízkosti, rozhovorom a bozkom do rána.“ „Rozumiem tomu celkom presne,“ zareagoval. „Je to tvoje áno na tri veci.“ Pozoroval ju. Nevidel v tme farbu jej líc, ale mal pocit, že sa hanbí. Silno ju zovrel v náručí a zašepkal jej do vlasov: „Toto je neuveriteľný začiatok.“
…pokračovanie