Ona na chvíľu zmĺkla. Toto sa jej zdá, alebo sa to naozaj deje? V jeho hlase nebola túžba, ale istota. Ako mohol vedieť, že sa stretnú? Alebo blafuje? Alebo ako to vlastne je? Je všetko dopredu dané?
Povedala: „A čo si v tom sne videl, keď si sníval o žene ako som ja?“
Zdalo sa, že ho otázka neprekvapila.
„Videl som ženu, ktorá sa najskôr hrá so slovami… ktorá ma skúša pohľadom… ktorá vie presne, čo robí a nie je lacná ani vulgárna. A potom… som videl moment, keď sa jej dych zmení a stratí slová. Keď už to nie je hra, ale je to čistá, pulzujúca energia medzi nami,“ povedal.
„Takže si sníval o mojom momente slabosti?“ jemne sa jej zachvel hlas a rozbúšilo sa jej srdce.
Pozrel sa jej priamo do očí a povedal: „Nie. Sníval som o momente, kedy stretnem skutočnú ženu… ktorá chápe svoju ženskosť… a nehanbí sa za ňu.“
Tieto slová sa jej hlboko dotkli. Nebola si istá sama sebou vo svete dokonalých žien. Porovnávala sa s nimi a chcela byť skutočným ženským prototypom. Prekvapil ju a tak sa spýtala: „Čo podľa teba znamená… chápať svoju ženskosť?“ – spýtala sa.
Pozrel sa na ňu s úctou. „Znamená to vedieť, akú silu máš… keď sa usmeješ, keď sa pozeráš, keď mlčíš. Keď dovolíš mužovi cítiť tvoju energiu bez toho, aby si sa ospravedlňovala alebo bez toho, aby si mala potrebu brániť sa pred komplimentmi,“ vážne povedal.
„Vieš, žena, ktorá sa nehanbí za svoju túžbu… za svoju jemnosť… ani za svoju vášeň, ktorá vie, že jej ženskosť nie je slabosť… takáto žena je ako magnet.“
Zavládlo ticho. Ona sa nervózne pohrávala s pramienkom vlasov a nevedela, čo má povedať. Nervózne si kúsala do spodnej pery. Zneistela a do líc sa jej nahrnula farba. Niečo sa v nej otváralo.
„Stratila som reč,“ povedala.
On sa usmial tak, aby to nepôsobilo ako výsmech. Uprene jej pozeral do očí a zneistil ju tým ešte viac. Ona sa zhlboka nadýchla a vydýchla, a bolo vidieť, že je nervózna.
„Keď sa na mňa pozeráš… nič neskrývaš. Si vedomá, aj keď mlčíš. A to je silnejšie než akákoľvek hra. To, že si teraz nervózna, je sexy,“ uznal.
Ona sa usmiala a odvážne povedala: „Možno som tiež snívala o mužovi ako si ty…“
„Tak potom sme sa možno nesnívali náhodou,“ dodal s úsmevom.
Sedeli oproti sebe. Nebola len hra slov. Bola to výmena energie.
On pokojne povedal: „Vieš, čo je na tebe najviac príťažlivé? Ty sa o nič nesnažíš. Nesnažíš sa získať pozornosť všetkých v podniku ani byť extrémne ženská. Ty ňou si. Keď sa usmeješ, je v tom vedomie, a keď mlčíš, je v tom sila. Sedíš tu v bielej košeli, na ktorej si schválne nezapla práve ten gombík, ktorý dráždi. Moja myseľ si vytvára predstavy o presvitajúcom spodnom prádle a o tom, či je to tvoj štýl alebo pozvanie. Usmeješ sa, akoby si presne vedela, kam sa mi rozutekali myšlienky, a si s tým úplne v pohode. A vieš, že ten gombík nie je náhoda…“
Ona mu jemne skočila s úsmevom do reči: „Ty si muž, ktorý sa nesnaží byť mužom, ktorý dobýva tlakom. Ty stojíš vo svojej sile a čakáš, či sa rozhodnem prísť bližšie. Dávaš mi priestor rozhodnúť sa, a to je niečo, čo potrebuje každá žena,“ naklonila hlavu jemne na bok a usmiala sa. „A ten gombík je môj spojenec.“
On zareagoval: „Viem, že ten gombík nie je provokácia. Je to prejav, že si žena, ktorá vie, aký účinok má. A ktorá sa zaň neospravedlňuje.“
Ona ho privolala gestom prsta, aby sa k nej nahol bližšie, a zašepkala: „Nikdy sa neospravedlňujem za svoje túžby. Ani za gombík.“
Oprela sa o operadlo stoličky a usmievala sa.
On sa oprel o svoje operadlo, tiež sa usmial a povedal: „Som pripravený byť tiež tvoj spojenec.“
Toto ju odrovnalo. Presne vedela, ako to myslí. Chcela sa ho opýtať, či bude spojencom, keď si bude košeľu vyzliekať alebo obliekať. Možno oboje. Hra sa zmenila. Už to nebola provokácia, ale návrh.
Ona sa spýtala: „Čo to reálne znamená byť mojím spojencom?“
On sa pomaly nadýchol, naklonil sa dopredu a povedal: „Znamená to, že keď vstúpiš do miestnosti, nebudem ťa tieniť. Budem ťa podporovať. Keď sa rozhoríš, nebudem ťa hasiť, ale budem horieť s tebou. A keď sa rozhodneš, budem tam.“
Ona to celkom ešte nechápala. Stretla muža, o akom snívala, a naozaj sa dialo to, čo si predstavovala. Pozrela sa naňho priamo: „Rozhodnem… v čom?“
„V tom, kam to pustíš,“ povedal pokojne.
„Ja tu môžem sedieť, môžem byť pravdivý, ale ty rozhodneš, či ten gombík zostane v predstavách… alebo sa stane niečím, čo spolu vyriešime.“
Cítila, že sa jej v hrudi mieša vzrušenie s rešpektom. „Čo ak sa rozhodnem pustiť to naplno?“ – opýtala sa priamo.
Jeho pohľad sa sústredil, ale jeho oči nezažiarili ako oči hladného vlka. Rovnako priamo odpovedal: „Potom to nepremárnim.“
Možno prvýkrát nešlo o to, kto koho viac provokuje. Išlo o to, kto unesie viac pravdy.
Ona sa nahla dopredu a povedala: „Povedz mi pravdu. Ten gombík… má akú silu?“
On sa na chvíľu odmlčal. Neuhol pohľadom. Povedal: „Gombík?“ Ak myslíš ten, ktorý zostal nezapnutý… tak veľkú.“
„Naozaj?“ – spýtala sa.
„Naozaj.“ odpovedal.
Nechcela prerušiť konverzáciu: „Aký význam má môj gombík? Pravdu prosím.”
On prikývol a povedal: „Význam mu dávame my. Ja vidím tvoj gombík; mozog ho spojí s tvojou príťažlivosťou, s provokáciou a s predstavami. Vieš, aké to je?“
„Nie som si istá,“ povedala s úsmevom.
On sa zasmial a povedal: „Aké predstavy máš, ak sa pozrieš na mužský rozparok na nohaviciach?”
Dostal ju do mierneho pomykova – sama cítila, že sa na chvíľu zľakla vlastnej úprimnosti.
Nebolo to nepríjemné, skôr odhaľujúce. Ako keď človek vysloví otázku, ktorú už dlho nosil v hlave, ale nikdy ju nevyslovil nahlas.
Hneď si to všimol a povedal: „Keď som sa pýtal na predstavy, nechcel som ťa priviesť do nepríjemnej situácie. Chcel som ukázať, že všetci to robíme. Vidíme niečo a mozog začne dopĺňať príbeh. Preto je dobré pýtať sa priamo, nie predpokladať.”
Toto v nej prebudilo odvahu: „Tak sa pýtam… aký je teda význam toho, čo sa deje medzi nami?“
…pokračovanie…
BOŽE🥰