Jeho prsty sa zastavili. Rozopol jej gombík, ktorý aj tak ledva držal a jeho ruka vkĺzla na to isté miesto pod košeľou.
Ona sa sústredila na seba. Dýchala zhlboka so zatvorenými očami. Nepremýšľala. Absolútne nie. Dokonca neodpovedala.
On opäť zašepkal: „Povedz mi, čo cítiš.”
„Cítim hranicu,“ zašepkala.
On zostal úplne pokojný, akoby tú odpoveď očakával. Cez to všetko sa spýtal: „Akú hranicu?“
Ona ešte stále neotvorila oči. Jej dych bol hlboký a vedomý. Zašepkala: „Hranicu, na ktorej sa rozhodujem…“
Jeho ruka sa ani nepohla. Práve naopak – zostala presne tam, kde bola; akoby tú hranicu rešpektoval. Ona však cítila teplo a vzrušenie. Vedela, že sa na ňu pozerá, a to ju vzrušovalo. Chcela mu zobrať ruku a viesť ju tak, aby prešiel prstom po jej bradavke. Namiesto toho sa zhlboka nadýchla a jej prsia dali o sebe vedieť samé. Bolo to pozvanie.
On nič nepovedal. Ale videl to. Nie pohyb… ale jemnú reakciu jej tela, ktoré sa už nesnažilo nič kontrolovať. Jeho pohľad zostal pokojný, ale prehĺbil sa. Jeho ruka sa pohla o veľmi malý kúsok. Zašepkal: „To neboli slová… ale rozumel som.“
Jeho prsty sa tentoraz pohli — veľmi pomaly, rešpektujúco; akoby nasledovali niečo, čo už bolo naznačené. Jej telo reagovalo prirodzene, bez snahy to zastaviť. Horela pod dotykom jeho prstov. Úplne zabudla na dohodu. On sa na ňu pozrel, vnímal jej dych, napätie v tele, tú jemnú stratu kontroly, ktorú si ešte pred chvíľou držala. Jeho hlas zostal pokojný, ale o niečo hlbší, keď povedal: “Platí bozkávanie do rána aj na mieste, ktoré je tvojou hranicou?”
„Mám pocit, že neudržím hranicu…“ – povedala.
On sa usmial; jeho prsty sa na okamih spomalili ešte viac. Vychutnával si pád jej kontroly. „Nemusíš sa držať…“ – zašepkal.
Obaja vedeli… presne kde sú, a že tam dlho nevydržia zostať. Ona zhlboka dýchala, oči mala stále zatvorené, akoby sa snažila udržať rovnováhu medzi tým, čo cíti… a tým, čo ju presahuje. Pohla sa bližšie k nemu, a to bol ten moment, keď si uvedomila, že stráca kontrolu.
„Púšťaš ma veľmi blízko,“ zašepkal. Jeho pery ochutnávali jej pery. Sledoval, ako sa snaží kontrolovať svoj dych, ale vášeň jej vysielala adrenalín do celého tela.
Ona sa jemne nadýchla, Jeho slová v nej doznievali silnejšie než samotný dotyk – vzrušovali ju. Otvorila oči len na chvíľu, pozrela sa naňho a bolo v tom niečo odhalené, úprimné.
Povedala: „Možno viac, než som čakala…“
Jej hlas nebol neistý, skôr prekvapený vlastnou otvorenosťou. On ju nepustil. Naopak, jeho ruka zostala tam, kde bola, ale jeho bozky prešli z pier po bradu až na krk. Bola v napätí, či prekročí hranicu a zoberie do úst jej bradavku. Opäť zavrela oči a zhlboka sa nadýchla, akoby si tú predstavu potrebovala precítiť. Bála sa pustiť to úplne. On to cítil. Povedal: „Ak to pustíš úplne, ja ťa zachytím.“
Vytvorili medzi sebou veľké napätie. Stačilo povedať áno a úplne pustiť kontrolu.
Jeho slová v nej doznievali silnejšie než akýkoľvek dotyk. Zhlboka sa nadýchla… ešte raz… akoby sa snažila nájsť bod, kde sa rozhodne. Ona dovolila tomu, čo cítila… aby sa stalo silnejším než potreba to kontrolovať.
Bola ranená zo vzťahu. Túžila po ňom, ale jeho prítomnosť ju zároveň vyzývala na dôveru, ktorú ešte nikdy nezažila. Každá časť jej mysle ju varovala, každé svalstvo sa snažilo udržať kontrolu.
Ale túžba, túžba cítiť sa bezpečne, byť prijatá, byť zachytená — bola silnejšia.
“Tak ma drž…”-zašepkala a uvoľnila svoje telo tak, že sa prehla v jeho náručí. Verila, že sa jeho pery stretnú s jej bradavkami a nechala sa unášať touto predstavou.
…pokračovanie…