Ich dychy dychy sa najprv len náhodne stretávali — mierne zrýchlené — každý vo svojom rytme. Ale čím dlhšie zostávali blízko seba, tým viac sa začali nevedome prispôsobovať jeden druhému. On sa na chvíľu jemne odtiahol, len o pár centimetrov, akoby potreboval zachytiť ten rytmus vedome. Jej telo sa uvoľnilo ešte viac, akoby našlo rytmus, v ktorom nemusí nič riadiť, nič kontrolovať. Keď sa k nej opäť priblížil, ich pery sa stretli už v tomto spoločnom tempe. Spoločný rytmus dychu ich ešte viac spomalil. Už to nebolo len o dotyku pier alebo objatí — bolo to, akoby sa ich telá učili jeden od druhého bez slov. Jeho dlaň sa pomaly pohybovala po jej chrbte, v rovnakom tempe, v akom dýchali. Každý nádych ju k nemu jemne priblížil, každý výdych ju ešte viac uvoľnil. Telá sú veľmi inteligentné. A ona si to uvedomila. Zostali v objatí, ich dych stále plynul v rovnakom rytme. Ona sa mierne odtiahla len natoľko, aby mu videla do očí. Jej pohľad bol pokojný, no s jemnou iskrou. Zašepkala dosť potichu: „Vieš, že toto je nebezpečné?“
On sa pousmial, bez náznaku obavy: „To už si raz povedala.“ Jemne jej prešiel prstom po líci, usmial sa a povedal: „Čo presne máš na mysli teraz?“
“Že si človek zvykne… na pocit, ktorý nechce stratiť a ktorý doslova chutí. Mám pocit, akoby som normálne jedla tvoju energiu, akoby sa mi zbiehali sliny ako keď vidíš skvelé jedlo“- povedala.
On prikývol, akoby tomu veľmi dobre rozumel. Povedal: „Bojíš sa toho?”
Ona sa jemne usmiala: „Skôr rozmýšľam, či je rozumné si zvyknúť tak rýchlo a prísť ti tak rýchlo na chuť.“
On sa mierne zasmial: „Dnes večer náš rozum nemá silnú pozíciu zdá sa.“
„Ja dnes večer nie som vôbec rozumná. Všimol si si?““ zasmiala sa.
„Áno… ale všimol som si aj niečo iné,“ povedal s úsmevom.
„Čo?“ — nadvihla zvedavo obočie.
Pozrel jej do očí: „Že keď sa prestaneš snažiť kontrolovať… si ešte viac…“
„Aká?“ — zvedavo sa opýtala.
„…pravdivá a sexy“- povedal.
“A čo ty? Ty sa kontroluješ?”-spýtala sa.
Na chvíľu sa zamyslel: „Možno menej, než by som mal.“
Ona sa k nemu nahla a zašepkala: „Alebo viac, než by si chcel?“
„Presne,“ začal sa smiať.
Jemne sa dotkol jej ruky: „Chcem cítiť každý dotyk, pretože sa ráno keď odídeš stratí.”
Na chvíľu sa odmlčala. Jej pohľad bol pokojný, ale premýšlavý. Povedala:” Nie všetko sa ráno stratí. Čo by si chcel, aby zostalo?“
“Ty”-zašepkal.
Ticho medzi nimi bolo opäť plné, nie prázdne. A v tom tichu už nešlo o to, čo bude ráno, ale išlo o to, že nechceli stratiť spojenie. Jeho ruka sa oprela o jej dlaň, prsty sa prirodzene preplietli. On sa jemne nadýchol a sklonil hlavu bližšie k nej: „Vieš, čo si uvedomujem?“
„Čo?“ – jemne nadvihla hlavu.
„Že som prestal rozmýšľať, čo bude ďalej. Chcem takto ostať čo najdlhšie,“ povedal a pozoroval jej reakciu.
Pousmiala sa. Premýšľala, či povie pravdu. Zdalo sa jej, že sa jemne hanbí. Zhlboka sa nadýchla a jedným dychom dodala: „Ja nemám absolútne žiadnu potrebu odísť. Cítim sa pri tebe tak, že nemusím pri tebe nič riešiť. Moje telo je pokojné. Nevylučujem, že si zdriemnem.” Začala sa pri tejto predstave smiať.
Jeho pohľad bol pokojný, ale hravý. Povedal: „Vieš… rozmýšľam nad jednou praktickou vecou, ktorú by sme mohli vyriešiť.“
“Nad akou?”-zvedavo sa spýtala.
„Kde sa vlastne ráno zobudíme?“ — spýtal sa pobavene.
„Hmmmm… myslím, že máme dosť času zistiť, kde budeme chcieť zvyšok noci ostať.”-usmiala sa.
„OK. Myslím, že by sme sa mohli presunúť aj o kúsok ďalej” – povedal – “na miesto, kde sa spomienky robia ešte pohodlnejšie. Pohodlné pyžamo odo mňa už máš.”
Ona sa začala pobavene smiať. Nevedela odpovedať. On sa na ňu ešte chvíľu pozeral, akoby nechcel tento moment prerušiť. Usmieval sa nad jej smiechom. Potom potichu povedal: ”Poď.” Postavil sa a natiahol k nej ruku. Ona sa na ňu na chvíľu pozrela, potom ju prijala. Jej pohyb bol pokojný, vedomý – akoby presne vedela, že nejde len o presun z miestnosti do miestnosti. Prešli pomaly cez byt. Svetlo bolo tlmené, kroky tiché. Ich ruky zostali prepletené, akoby ten dotyk bol ich tichou istotou. Pri dverách do spálne sa na chvíľu zastavil. Otočil sa k nej: ”Nezabudol som čo sme si povedali. Objatie, bozky a rozhovory do rána.” Čakal, čo odpovie. Ale ona sa iba usmiala a vošla prvá do spálne. Kráčala pomaly, v jeho košeli, ktorá sa jemne pohybovala s jej krokom. On ju chvíľu pozoroval, bez slov. Potom pristúpil k nej bližšie. Jemne ju objal. V tej tichej dohode vstúpili do priestoru, kde už nešlo o to, kam prišli, ale ako v tom priestore zostanú. Obaja chceli to isté. Svoju prítomnosť. Ani nevedeli, ako vkĺzli do jeho postele. Boli stále v objatí a v bozkoch. Ona si našla pohodlnú polohu v jeho objatí a povedala: ”Chcem, aby zajtrajšie ráno prišlo až o dva dni.”
O čom mi budeš rozprávať dva dni?” spýtal sa.
Ona povedala: „Poznám jeden príbeh o mužovi, ktorý nevedel spať. Stal sa spoločníkom na spánok pre ženy, ktoré tiež nevedeli spať. Objednávali si jeho služby. Prišiel, prezliekol si pyžamo, uložil sa do postele a zobral ženu do náručia. A ona sa v jeho prítomnosti vyspala. Poznáš ten príbeh?”
„Nie,“ odpovedal, „je to skutočný príbeh?“
„Myslím si, že väčšina sfilmovaných príbehov, ktoré niekto napísal, je skutočná,“ povedala.
„Hmmm… povieš mi ráno, či si sa vyspala v mojom objatí?“ zvedavo sa spýtal.
Ona sa k nemu pritúlila. Potichu zašepkala: „Je mi príliš dobre na to, aby som to prespala.“
Zacítila, ako mu búši srdce. Jemne ju pritiahol ešte bližšie. Odpovedal: „Takže moje objatie obstálo?“
„Viac, než som čakala,“ povedala priamo.
„To si zapamätám a ráno sa ťa opýtam opäť,“ povedal.
„Čo presne?“ spýtala sa.
„Či som ten, pri ktorom dokážeš pokojne spať,“ povedal. „Ale potrebujem vedieť ešte jednu vec:“
„Akú?“ spýtala sa.
„Či si moju košeľu plánuješ nechať na celú noc…,“ dodal.
…pokračovanie