Vyslovená túžba (6)

Usmievala sa neistým úsmevom ktorý prichádza, keď sa človek rozhodne prestať všetko analyzovať. Ona už nechcela nad všetkým premýšľať.
„Poď,“ povedal.
Neťahal ju za ruku; len ju jemne chytil za prsty, aby jej ukázal smer. Privinul si ju ešte na chvíľu k sebe, aby jej nebola zima, a dal jej bozk. Ona sa usmiala a spýtala sa: „Bývaš ďaleko?”
Usmial sa. „Nie. Bývam dosť blízko na to, aby sme tam došli skôr, než sa začneš pýtať, či to bol dobrý nápad”- povedal.
Zasmiala sa: „A čo ak sa spýtam?“
Pozrel na ňu a povedal: „Potom ti poviem, že niektoré dobré veci sa zistia až potom, čo sa stanú.“
Zišli do mesta. Občas minuli nejaké auto a nočný bus. Zastal na rohu a povedal: ”Sme tu. Stále platí tvoje áno na tie tri veci?“
Ona sa usmiala, nahla sa k jeho pravému uchu a zašepkala: ”Áno. Platí.”
Na chvíľu ju pobozkal – krátko, jemne, akoby tým potvrdil, že presne o takéto bozky pôjde.
Potom otvoril dvere a povedal: „Tak poď. Máme pred sebou celú noc na rozhovory.“
Vošli do tichého domu. Dvere sa za nimi jemne zavreli a ruch mesta zostal vonku, akoby patril do iného sveta.“Vitaj”-povedal.
Na chvíľu sa na seba pozerali. Zmena prostredia bola výzva.
“Ďakujem za pozvanie”-povedala.
Pritiahol si ju jemne k sebe. Jej ruky sa opreli o jeho ramená a skĺzli do objatia okolo jeho krku. Povedal: ”Myslím, že aktuálne nie som schopný rozhovorov.” Jemne ju pobozkal. Potom opäť a opäť.Ona sa tak dlho necítila. Mala pocit, že zabudla ako chutia bozky. Po chvíli jemne uvoľnila objatie ale vzdialenosť nezmenila. Pozerala mu do očí a usmievala sa. Zobral ju za ruku a posadili sa na gauč. On ostal v jej tesnej blízkosti. “Povedala si, že hovoríš áno rozhovorom”- usmial sa.
Ona sa potichu zasmiala a povedala: „Povedala som aj áno bozkom.“
Na chvíľu sa na seba len pozerali. “Máme čas na oboje”- povedal. Jeho hlas bol pokojný. To ju priťahovalo. On začal s rozhovorom prvý. “Keď si dnes večer prišla na večeru… čakala si, že skončíš tu?“- spýtal sa s úsmevom.
Ona sa oprela hlbšie do pohovky. Jej úsmev bol trochu tajomný. Nad odpoveďou nepremýšľala ani chvíľu. Povedala: ”Nie.”
On prikývol, akoby tú odpoveď čakal. Povedal: ”Ale predstavovala si si to?“
Na chvíľu sa odmlčala. Potom sa naklonila bližšie k nemu, až boli ich tváre len kúsok od seba a povedala: „Možno.“ Slovo vyslovila potichu. On sa usmial a povedal: „Takže sny sa niekedy rozhodnú stať skutočnosťou.“ Dotkla sa jemne jeho pery svojim prstom a povedala:”Psssst. O svojich snoch by si nemal hovoriť, kým sa nezhmotnia.”
Na chvíľu bolo ticho.
Potom sa ich pery opäť stretli a obaja vedeli, že večer pokračuje presne tam, kde ho chceli nechať plynúť. Bozk sa skončil pomaly, akoby ani jeden z nich nechcel prerušiť ten pokoj, ktorý medzi nimi vznikol. Ona zostala blízko. Obaja sa ticho nadýchli. On sa na ňu pozrel s jemným úsmevom a povedal: ”Povedz mi jednu pravdu o sebe, ktorú ľudia zvyčajne nevidia.“Chvíľu premýšľala a robila pri tom vtipné grimasy. Nakoniec povedala: ”Niekedy sa tvárim odvážnejšie, než sa cítim.“
Jej hlas bol pokojný. To nebolo priznanie slabosti ale úprimnosť, ktorá ho pobavila.
“A ty? Aká je tvoja pravda o tebe?”-spýtala sa.
Zasmial sa a zavrtel hlavou: ”Nie , nie , o mne nie.”
Ona sa začala pobavene smiať a povedala: ”Ale áno. Chcem to počuť.”
Trošku zneistel. Hľadal slová. Nakoniec povedal: ”Keď som ťa uvidel v reštaurácii, vedel som, že ťa už nemusím stretnúť a že ťa mám osloviť. Bál som sa, že ma odmietneš.”Ona sa schúlila do jeho objatia a povedala: ”Ja som sa bála, že sa nespýtaš.”
Jemne otočil jej tvár k sebe tak, že ukazovákom jemne potiahol jej bradu a povedal: ”Budem sa snažiť, aby som sa pýtal správne.”
Ona mu dala jemný bozk a povedala: ”Ja sa budem snažiť, aby som neostala závislá na tvojich bozkoch.” Zasmial sa tichým, spokojne znejúcim smiechom a povedal: ”Tak to máme rovnakú výzvu.“ Opäť sa k nej naklonil, tentoraz pomalšie, akoby mali naozaj celú noc na to, aby medzi rozhovormi objavovali všetky tie malé momenty blízkosti a násobili esenciu bozkov.Bolo jej tak dobre! Túžila tak ostať do rána ale nevedela, či to bola skutočná dohoda. Spýtala sa: ”Naozaj platí náš čas do rána? Nepracuješ ráno?”
“To je veľmi zodpovedná otázka na túto hodinu”-usmial sa.
Ona pokrčila plecami a tiež sa usmiala. Povedala: ”Len rozmýšľam nad tým naším plánom… rozprávať sa a bozkávať do rána.“ On sa oprel hlbšie do pohovky a pozrel na ňu: ”Zabudla si na objímanie. Tak dôležité a ty si na to zabudla hm”-pobavene sa usmieval. „Ráno pracujem.“ Potom dodal pokojne: „Ale nie tak skoro, aby sme si nemohli ukradnúť celú noc a časť rána.” Na chvíľu ju pozoroval, akoby si uvedomoval zvláštnosť situácie v tom, že dvaja ľudia, ktorí ešte pred pár hodinami sedeli v reštaurácii a nepoznali sa, teraz plánovali noc plnú rozhovorov.“A ty?” spýtal sa.
“Aj ja pracujem,” povedala. Na chvíľu zavládlo ticho. Ona bola opretá o jeho rameno a prstami sa pohrávala s gombíkom na rukáve jeho košele. On sa na jej ruku pozrel a jemne ju zobral do svojej dlane. Ich prsty sa preplietli. “Vieš, čo je zvláštne?“ spýtal sa. Ona mierne zdvihla hlavu. „Čo?“ „Ešte pred pár hodinami sme sa rozprávali v reštaurácii a riešili, či prinesú lyžičku k jahodám,“ povedal. Ona sa zasmiala: „A ty si povedal, že to zvládneš aj bez nej.“ On sa usmial a povedal: „Úprimne, netušil som, že večer skončí takto.“ Ona sa oprela späť o pohovku a pozrela naňho s hravým pohľadom: „Neverím.“ On sa na chvíľu zamyslel a dodal: „OK, tak možno som dúfal.“ Smiali sa obaja. Ona zrazu povedala: „Mám jednu zvláštnu prosbu, ak chceme využiť čas celej noci.“ On nadvihol obočie: „Po dnešnom večeri ma už len tak niečo neprekvapí. Skús.“ Zasmiala sa: „Môžem si požičať tvoju košeľu?“Na sekundu sa zamyslel, potom sa usmial: „Moju košeľu?“ Prikývla: „Ak tu mám zostať do rána… nechcem, aby som ráno vyzerala, ako…“ smiala sa. On sa oprel o operadlo a chvíľu ju pozoroval s pobaveným výrazom a povedal: „To je veľmi strategické.“ Ona pokrčila plecami a premýšľala, či jej uveril, že to je iba praktický krok, alebo či si to vysvetlil inak. Povedala: „Som praktická.“ Usmial sa a postavil sa. Povedal: „Dobre. Myslím, že jednu košeľu ti môžem obetovať.“ Prešiel k skrini a o chvíľu sa vrátil s bielou košeľou v rukách. Podal jej ju. Ona si ju vzala a prstami prešla po látke. „Ďakujem. Môžeš sa na chvíľu otočiť?“ pobavene povedala. On toto dlho nezažil. Ako môže byť taká autentická? Vie si povedať, čo chce. Na chvíľu premýšľal, či by bola schopná požiadať tak otvorene o viac ako o bozky. Otočil sa s úsmevom k oknu. Aj tak v ňom videl jej odraz. Za chrbtom počul tiché šuchnutie látky, keď sa vyzliekala a obliekala jeho košeľu. O chvíľu sa ozval jej hlas: „Môžeš.“Keď sa otočil, stála tam v jeho košeli. Rukávy mala trochu dlhé a látka jej siahala do polovice stehien. Na chvíľu ju len pozoroval. Potom povedal: „Myslím, že tá košeľa vyzerá lepšie na tebe než na mne.“ Ona sa pobavene smiala a urobila otočku ako na módnej prehliadke. V okamihu, ako dokončila kruh, pristúpil k nej, objal ju a zašepkal jej do ucha: „Chcel by som vidieť na tebe moju košeľu častejšie.“ Ona sa usmiala a zašepkala mu: „Myslela som, že by si viac túžil byť tvojou košeľou.“

…pokračovanie