Držali sa v náručí celú noc.
Ich telá nechceli stratiť blízkosť.
Cítili sa samými sebou.
Ona prehovorila prvá: „Stále nechápem, ako nás vesmír spojil.“
On: „Nevymyslel by som to lepšie.“
Ona sa jemne usmiala: „Možno to ani nebolo o tom, že nás spojil…“
On sa na ňu pozrel zvedavo: „Ako to myslíš?“
„Možno sme sa len prestali míňať,“ povedala.
On jej vetu jemne opravil: „Skôr sme sa našli, keď sme prestali utekať.“
On si ju jemne pritiahol k sebe a pobozkal ju. Povedal: „Som rád, že sme sa našli práve teraz.“
„Prečo?“ – spýtala sa.
„Lebo teraz už viem, ako to funguje,“ povedal.
„A predtým si to nevedel?“ – spýtala sa.
On sa usmial a povedal: „Predtým som bol niekým iným. Mám pocit, že bez vedomia.“
„Ako to myslíš?“ – spýtala sa.
„Predtým som nevedel. Iba som si myslel. Ale uvidel som teba a vedel som, že nemôžem premrhať príležitosť. Vedel som, že ťa odniekadiaľ poznám,“ povedal.
„Chceš povedať, že ma poznáš, aj keď sme sa nepoznali?“ – zasmiala sa.
„Áno, poznám tvoju dušu,“ povedal.
Ona bez hľadania odpovede hneď zašepkala: „Takže sme tu s plánom.“
On sa zamyslel: „Čiastočne. Ak by som neurobil prvý krok, nemohol by som zažiť to, čo zažívam s tvojou dušou.“
„Aký bude ďalší krok?“ – spýtala sa.
On sa pousmial, ale jeho hlas zostal pokojný: „Chcem vidieť, kam to pôjde.“
Ona sa zamyslela a povedala: „Takže… si dovolíme aj neistotu?“
On odpovedal: „Najmä tú…“
Ona nepatrila k typom žien, ktoré chceli hneď istotu. Nepýtala sa hneď kam to celé vedie. Naučila sa dôverovať. Vtedy sa veci začnú diať inak a ona to vedela.
Sledovala ho v tme a tentoraz v jej pohľade nebolo hľadanie, ale rozpoznanie.
Povedala: „Takže… nemusíme vedieť, čo z toho bude.“
On prikývol: „Nie. Stačí vedieť, že je to skutočné teraz. Je to neskutočná sila.“
Ona sa usmiala. Mala to rovnako. Nechcela hneď činiť sľuby a držať niečo dopredu. Obaja sa opierali o prítomnosť, preto to bolo tak silné. Nesnažili sa o istotu budúcnosti. Nesnažili sa nič výrazne analyzovať, pretože obaja mali svoje prežité skúsenosti.
On sa jemne zasmial, ale potichu a povedal: „Aj keď musím priznať, že toto bude pre nás skutočná výzva.“
Zdvihla obočie a s úsmevom sa spýtala: „Pre nás?“
On prikývol: „Áno. Vždy je to o dvoch ľuďoch, ktorí sa rozhodli byť vedľa seba preto, že chcú. A ja chcem byť s tebou do rána.“
Ona sa smiala, keď hovorila: „Ženy chcú obvykle uistenia. Ale ty ponúkaš niečo iné…“
Skočil jej do reči.
„Niečo pevnejšie. Sebadôveru,“ povedal.
„Presne,“ zašepkala a priblížila sa bližšie k nemu, pretože chcela, nie preto, že by sa bála, že odíde.
Cítila sa bezpečne, aj keď vedela, že to je možno iba jedna noc.
Ticho medzi nimi už nepotrebovalo slová.
Bolo to ticho dvoch ľudí, ktorí pochopili, že blízkosť nemusí nahrádzať silu. Ona však bola živel. Ozvala sa: „A čo ak raz príde deň, keď sa to celé zmení?“
On ju neodtlačil od jej otázky, ani ju nezľahčil, len ju prijal tak, ako prišla, a povedal: „Príde. Ale to, čo sa v tebe zmení teraz… už ti nikto nevezme.“
„To znie, akoby si vedel, čo sa vo mne mení,“ povedala pobavene.
„Viem to. Pretože sa to mení aj vo mne. Nebudem odchádzať od toho, čo cítim, len preto, že to nie je jednoduché pomenovať,“ povedal priamo.
„To ma zaujíma. Čo to je?“ — zasmiala sa zvedavo.
„Je to tvoja sila. Tvoj magnet. Chcem, aby táto noc mala 48 hodín,“ usmieval sa a opäť si ju pritúlil ešte bližšie – „odmietam sa vzdialiť od toho, čo ma tak priťahuje. Ráno požiadam vesmír, aby dal “replay” na novú noc odznova…“
…pokračovanie…