Na chvíľu sa zarazil – a potom sa zasmial tichým smiechom, ktorý bol skôr uznaním než prekvapením. „To je… veľmi zaujímavá predstava,” povedal. Jeho ruky ju stále držali, ale už jemnejšie – viac ako dotyk než ako objatie, ktoré by ju zväzovalo.
Dodal: „Máš veľmi nebezpečnú predstavu.” „Nebezpečnú?“ spýtala sa. „Áno. Pretože ak sa v niečom cítiš dobre, chceš to stále,” usmial sa.
Jeho ruky ju jemne stiahli bližšie. V tichu, ktoré nasledovalo, už nešlo len o košeľu ani o slová. Išlo o to, že medzi nimi vzniklo niečo, čo si nevyžadovalo vysvetlenie. On prvýkrát pocítil, ako mu záležalo na tom, aby to nepokazil. Nechcel ju ako korisť. Jemne si povzdychol, akoby si uvedomil, čo sa v ňom deje. Na chvíľu pozrel preč, potom späť na ňu bez snahy niečo skrývať.
Povedal: „Neviem, či si to už niekedy zažila… ale ja teraz vnímam, že ťa nechcem brať ako niečo, čo si vezmem na noc.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby hľadal správne slová: „Neviem to úplne vysvetliť.“ Jeho hlas bol pokojný, ale úprimný. „Tým, že viem, že si mi ponúkla objatie a rozhovory… baví ma sledovať, čo si dokážeš vybrať sama,” dodal. Ona ho počúvala. Cítila sa vzácne bez tlaku a bez nároku. Chvíľu bolo ticho.
Potom sa jemne usmiala. “To, čo hovoríš… je vzácne. Veľa mužov sa nedokáže zastaviť v momente, keď by mohli pokračovať. Mimochodom vybrala som si aj bozky,” povedala s úsmevom.
Jeho hlas bol pokojný, takmer tichý, keď dodal: „To je dobrý začiatok.“ O chvíľu sa obaja trochu pohli bližšie k sebe. On sa k nej jemne naklonil a zase zachytil vôňu, ktorá sa okolo nej niesla.
Povedal: „Tento parfum nepoznám. Ale veľmi mi niečo pripomína. Viem, že sa vôňa mení podľa toho, kto ju nosí, a ty si mi priniesla spomienku, ktorú neviem pomenovať.”
Ona sa usmiala a povedala: „Možno môj parfum ani nemá meno. Ale ak zavrieš oči a ponoríš svoje zmysly, vynorí sa v tvojej mysli spomienka.” Usmial sa, akoby si tú vetu nechal chvíľu doznieť. Potom naozaj zavrel oči, pomaly a vedome, akoby ju bral za slovo. Na chvíľu len dýchal — hlboko a sústredene.
„Toto nie je iba vôňa, toto je pocit. Poznám ho…,” jeho hlas bol tichší. Ona sa neponáhľala odpovedať. On pokračoval:” Je to niečo známe… ale nie z minulosti. Skôr z budúcnosti. Preto neviem meno tejto vône.”
„Z budúcnosti?“ spýtala sa zvedavo. „Áno, toto nie je tá spomienka, ktorú poznám. Je to niečo, čo chcem spoznať,” ticho dodal. Ona na okamih zatvorila oči, akoby si tie slová nechávala prejsť telom, nie len mysľou.
Zašepkala: „Takže nevoniam po minulosti… ale po niečom, čo sa ešte len stane?“ „Presne,” jemne sa usmial. „To znamená, že to ešte môžeme ovplyvniť,” povedala. On prikývol. Dych sa im postupne zosúladil, akoby sa v tej chvíli už nič nemuselo dokazovať. Stáli tam ako stĺp z dvoch častí, ktorý je napojený na silný generátor z vesmíru. Po chvíli natiahol ruku a jemne sa dotkol jej dlane. Bez náhlenia ju viedol k sedačke. Ona najprv mierne zadržala dych, ale potom sa uvoľnila a nechala sa viesť. Sadol si a otvoril náruč. Schúlila sa ako malé šteniatko do bezpečia veľkého psa, tak že počula tlkot jeho srdca. Bilo pokojne. Na chvíľu sa nehýbali. Len dýchali spolu. On sklonil hlavu a jemne ju pobozkal do vlasov.
Povedal: ”Toto je neskutočne silný pocit. Môj mozog to nevie ešte uchopiť. Ten pocit…”
„Bezpečia…,” doplnila zaňho vetu. „Vieš… tá košeľa začína byť mojím bezpečným miestom.“ On sa pousmial: „To beriem ako kompliment.”
Ona ho šťuchla: „Máš šťastie, že som si ju požičala.“
On sa zasmial tichým smiechom: „Ja mám pocit, že som si požičal niečo omnoho cennejšie.“
Ona sa naňho pozrela s jemným úsmevom a spýtala sa: „Čo?“
On sa na chvíľu zamyslel a potom povedal: ”Tvoj pokoj a tvoju odvahu.”
Ona odvážne dodala: ”Môžem si ešte od teba niečo požičať?
„Samozrejme,” povedal, „O čo ide?” „O tvoje pery,” povedala priamo.
Na chvíľu sa na ňu pozrel, akoby si potreboval ujasniť, že to, čo počul, myslí vážne. V jeho očiach sa však neobjavilo odmietnutie — skôr tichý rešpekt k jej odvahe. Mierne sa naklonil bližšie, ale zastavil sa tesne pred tým, než by sa dotkli ich pery. „Môžem sa ťa opýtať jednu vec?” dodal. Ona prikývla. „Chceš to preto, že to cítiš… alebo preto, že chceš spomienku?” spýtal sa s úsmevom. Jeho otázka bola jemná, ale presná.
Ona sa usmiala a povedala: „Myslím, že oboje. Chcem cítiť spomienku z budúcnosti,” odvážne dodala. On sa mierne usmial, tentoraz už bez otázok a zašepkal: „To je dobrý dôvod.“ Jeho ruka sa jemne dotkla jej tváre, veľmi opatrne, akoby si potvrdzoval, že je to naozaj tak. Ona na moment zavrela oči a keď ich otvorila, nebolo tam žiadne váhanie. V tom tichom spojení sa stratila potreba slov. Nebolo tam nič, čo by ich rušilo — len dych, blízkosť a pokoj. Žiadny energetický boj, žiadne dokazovanie… Mala pocit, že jej duša dýcha cez druhú dušu, ktorá sa stala jej pexesom – obrazom nej samej.
…pokračovanie.